Prší...

Kvapky stekajú po okne a je chladno. Všade. Zem sa zobúdza. Vzduch je naplnený vôňou zeminy. Cítite to? Tá sviežosť,no i istá ospanlivosť. Možno nepokoj a jemná zmätenosť. Len ostať na mieste a nepohnúť sa. Lež a buď ako rastlinka. Zízaj na biely strop nad tebou. Nechaj plynúť myšlienky a pocity ako tie chladné kvapky dažďa stekajúce po okne. Nájdi dokonalosť v tebe. To čo je nehmatateľné, nie je to zelené,je to šedé ako záhrada po zime. Tá zvláštna dokonalosť obrazu myšlienky. A čo to vlastne je? Čistota platonického citu. Nikto nevie akého. Len ty. Tak pozri sa na svoju ruku. Dotyk pohľadom stačí,je krajší a možno silnejší ako fyzický dotyk. Možno tomu napomáha očarenie z niečoho nového, nového miesta, nových vôní... No niečo si stále nosíš so sebou,je to ako keby si to poznal večnosť,je ti to krásne. Tak ako aj jadro zeme i jej kôra. Čo kôru urobí nádhernou a tebe je teplo keď sa ňu pozeráš, jej úsmev. Najkrajší na svete. Ide z neho múdrosť,vtip a skúsenosť. Objímate pohľadom. Je to len spomienka. Okamih minulosti, ktorý ťa robí teraz nesvojím a niečo ti chýba.Čo spraviť, keď všetko je tisíce míľ ďaleko. Len lež a nechaj plynúť myšlienky a pocity aby uplynuli ako tie kvapky dažďa za oknom. Potom sa pozrieš von a aha, prestalo pršať.Rybe treba dať jesť, urobiť prezentáciu na ...